Po vypočutí a následnej recenzii albumu „Madtropolis“ nemeckej kapely CHINCHILLA som sa rozhodla dať im väčší priestor a predstaviť ich aj prostredníctvom rozhovoru. Kontaktovala som ich promotéra z nemeckej pobočky vydavateľstva Metal Blade, ktorý mi sľúbil, že otázky prepošle kapele. Otázky som musela formulovať trochu všeobecnejšie, pretože som nevedela, komu pripadnú. O necelý týždeň prišli odpovede od samotného Uda Gerstenmayera. Gitarista, zakladateľ kapely a oddaný fanúšik MOTÖRHEAD v jednej osobe mi okrem iného prezradil, že CHINCHILLA je splnením jeho veľkého sna.

Ako ste prišli na to, pomenovať kapelu CHINCHILLA? Pravdu povediac neznie to veľmi metalovo.
Nechceli sme žiaden typický metalový názov. S názvom prišiel vtedajší bubeník, tiež som sa ho na to spýtal. Povedal, že na jednej strane sú to malé čistotné zvieratká, ktoré prinášajú radosť, aj keď robia neporiadok, napriek tomu si ich človek obľúbi. Na druhej strane sa zabíjajú kvôli kožuchom, čo predstavuje výrazný protiklad... Dr. Jeckyl a Mr. Hyde, nakoniec ako vždy. Vždy vedľa seba stojí to zlé a to dobré, tak ako priepastné rozdiely medzi ľuďmi. Myslím, že toto vyjadruje aj naša hudba, na jednej strane máme skutočne tvrdé a rýchle skladby, ale máme aj balady, ktoré sú citlivé a vzbudzujú emócie. Myslím, že táto symbióza je celkom dobrá. Náš názov ostáva aj dlho v pamäti. Keď niekto to meno počuje a premýšľa o ňom, znamená to automaticky pre mňa, že sa zaoberá našou kapelou. Vidím to aj na tom, že sa ma na to v rozhovoroch často pýtajú. Väčšina ľudí tento názov len tak ľahko nezabudne. Keď zvážiš, že každý mesiac vznikne sto nových článkov, pri ktorých sa vyskytuje veľa podobných názvov, má názov CHINCHILLA cenu zlata. Tým, že sa ma na to pýtaš, potvrdzuješ moju teóriu.

Vašu hudbu možno zaradiť ku kapelám typu PRIMAL FEAR alebo BRAINSTORM. Súhlasíš?
Myslím, že hej. Hráme jednoducho heavy metal.

Inšpiroval si sa pri názve nového albumu filmom Metropolis? Nájdu sa tam nejaké podobné črty s filmom Fritza Langa?
To s tým filmom sedí, ale náš „Madtropolis“ je iba víziou a jedná sa o mesto tvojho výberu. Dá sa to voľne interpretovať. Každý by mal v týchto ťažkých časoch o tom premýšľať. Pri Madtopolise sa jedná o mesto miest. Žije tu len elita, tí najprefíkanejší z prefíkaných. Majú jediný cieľ – absolútnu moc, pritom sa zmutujú na bezduché roboty, pričom využívajú všetky prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa. A tak vedie ich konanie skôr či neskôr k zániku. Texty sa neviažu ku konkrétnym osobám alebo miestam. V prvom rade by som chcel fanúšikov prinútiť zamyslieť sa nad tým, keď sa mi to pomocou textov podarilo, tak som úplne spokojný. Texty sú písané vo forme parabol, aby som sa nedotkol niektorých ľudí. Každý si o tom môže urobiť vlastný názor a určite príde k podobnému záveru. Nechcel by som tu vystupovať ako nejaký učenec alebo prorok a je lepšie prinútiť rozmýšľať fanúšikov takouto formou, pretože postoj, že neexistuje žiadna budúcnosť alebo strkať hlavu do piesku neprinesie nič. Pričom teraz, ako to vyzerá, sa musí nutne niečo robiť. Madtropolis bude na tomto svete vždy ako aj vojny, ktoré prinesú nešťastie nevinným ľuďom. Niet sa čo čudovať, že sa skôr či neskôr podarí nejakému hlupákovi katapultovať Zem do doby kamennej. Pretože my sme takí špecialisti, že s obrovskou horlivosťou ničíme Zem.

Nemali ste v úmysle nahrať „Madtropolis“ ako koncepčný album? Skladby sa nesú v podobnom duchu, album obsahuje intro a outro...
Vlastne to mal byť koncepčný album, ale potom som musel bezpodmienečne napísať tento „Heavy Metal“ a koncepčný album bol fuč. Nie je to až také zlé, pretože aj „Satelitte“ sa vymyká z rámca. Myslím, že intro a outro dávajú celej veci niečo mystické. Keď si nasadím sluchátka, zatvorím oči a stlačím gombík, potom je to ako v kine. Intro ma uvedie do iného sveta, kde sa ti v hlave odohráva vlastný film až do momentu, keď príde outro a začne spiatočná cesta do reality.

Ako si s novým albumom spokojný? Aké boli reakcie fanúšikov a časopisov?
„Madtropolis“ je definitívne náš doteraz najlepší album. Konečne sa nám to podarilo. S našou novou rytmikou, ktorá pozostáva z Josha Häberleho a Chrisa Schwinna, nehráme v druhej Bundeslige ale rovno v Champions League a to je myslím to najdôležitejšie. Konečne sú pri tom ľudia, ktorí nič nebrzdia a nelezú ti stále na nervy ako malé nevychované decká. Ani jedno ani druhé nechcem a nemám ani žiaden lepší nápad ako by to mohlo ísť lepšie. Zrazu sú tu ľudia, ktorí majú schopnosť zahrať všetko tak ako to bolo predtým rozpracované na počítači. Artur, môj najlepší priateľ od jedenástich rokov, hrá skladby naživo rovnako ako z CD, to by s našim bývalým klávesákom nešlo ani s použitím samplu, odhliadnuc od toho, že Artur aj skladá. To by predtým nebolo možné. Ešte sa k tomu pridáva jeden faktor: Máme chuť hrať predovšetkým takúto muziku, čo nás robí silnými, spája nás to a s tým prichádza nový tímový pocit. Myslím, že správne slovo na to je priateľstvo. Nie je žiaden zázrak, že sa to vzťahuje aj na ľudí v pozadí. Rene, náš webmaster a umelecký designer, Reiny, náš merchandiser a samozrejme Volker, náš šofér a spoluusporiadateľ. S takýmto osadenstvom môžeš hory prenášať a tým pádom môže vyjsť aj taká platňa ako „Madtropolis“. Tlač z celého sveta bola nadšená. Isteže sa sem tam vyskytol úder do hlavy, ale to je normálne, pretože vkus je odlišný. A čiastočne je to aj dobre. Keď je kritika oprávnená, vedie automaticky k premýšľaniu a to je zase krok dopredu pre ďalšie CD. Fanúšikovia oslavujú naše nové CD naživo ako by už bolo rok na trhu. Celé časti textov spievali spolu s nami a to ma fascinuje.

Na albume hrá ako hosť Fast Eddie Clark. Ako sa vám podarilo získať ho na nahrávanie? A v ktorej skladbe ho možno vlastne počuť?
Tu sa ukazuje, že niektoré veci nie sú len tak pre nič za nič. Zo spoločného turné s Paul Di Annom bol k dispozícii kontakt na Fast Eddie Clarka. Bola tam Lea Hart, ex speváčka z Fastway a manažér Paul Di Anna, takže nebolo ťažké naraziť na Eddie Clarka. Josh, Artur a ja sme veľkými fandami MOTÖRHEAD, tak som prišiel na ten bláznivý nápad, spýtať sa Eddieho, či by nenahral jedno sólo. Bolo to na druhý sviatok vianočný. Krátko porozmýšľal a potom povedal, prečo nie. Všetko ostatné bolo veľmi jednoduché. Veľmi, veľmi milý a skromný muzikant vstúpil 27.1. 2003 do štúdia vo Winterbachu a užili sme si spolu kopec zábavy. Všetci boli nadšení z jeho milého, priateľského správania, bol tu úplný profík, na ktorom to bolo aj poznať. Sólo k „When The Sand Darkens The Sun“ je jednoducho pecka!

Plánujete nový album podporiť aj koncertami? Blíži sa festivalová sezóna , ale vašu kapelu som zatiaľ v rozpisoch nenašla.
Jasné, že pôjdeme opäť na turné, to je predsa to najkrajšie! Chceme hrať a nie tvrdnúť v skúšobni. Myslím, že „Madtropolis“ vyjde až v máji, takže koncertovať budeme na jeseň, odhliadnuc od našich vlastných aktivít, pretože musíš vedieť, že v Nemecku patríme k najaktívnejším live kapelám a to je naše najväčšie plus. Za posledných päť rokov sme odohrali cca. 390 – 400 show. Len za minulý rok to bolo okolo 70 až 80. Je pre nás dôležité mať kontakt s fanúšikmi a vidieť ich reakcie. Stále máme stúpajúce čísla predajnosti a počet divákov sa pohybuje rapídne nahor. Na našej party k vydaniu albumu bolo 350 divákov. Sme jednou z mála kapiel, ktoré sa zaobídu bez veľkých turné a festivalov. Kompenzujeme to cez samostatné vystúpenia. Denne sa na našu webovú stránku naklikne viac ako 240 ľudí z celého sveta. To už je niečo! Máme veľký počet fanúšikov, ktorý stále rastie, čo je dobre. Musím ti ináč povedať, že hrám radšej 90 minút na nejakom menšom festivale ako headliner pred 1500 – 2000 ľuďmi ako na veľkom open air iba 30 minút niekedy o jedenástej pred 800 ľuďmi. Zopár dátumov: 6.6. 2003 Music Hall Weiher
13.6. 2003 Rockdomiziel Amberg
14.6. 2003 Metalfield 1 Open Air Sumpf Döffingen
4.7. 2003 Open Air Altburg

Keby si mal zostaviť svoju kapelu snov, z akých hudobníkov by pozostávala?
O tom vôbec nerozmýšľať, pretože si myslím, že konečne mám vysnívanú kapelu, v ktorej je radosť robiť muziku. Priatelia, ktorí ťa stále podporujú, tak ako Josh – náš basák, ktorý vybavuje všetky zahraničné rozhovory, Artur, ktorý ma podporuje pri skladaní, Tommy zodpovedný za rozpálenie fanúšikov v halách. Alebo Chris, ktorý vždy keď za ním prídem s nejakým problémom povie, že to zvládneme. Bez týchto priateľov stojacich v pozadí by CHINCHILLA nebola tam, kde je dnes. Či je to Nils, ktorý prekladá naše texty a robí korektúry, Rene, ktorý kvôli „Madtropolis“ zavesil svoj voľný čas na tri mesiace na klinec a navrhol obal, Volker, ktorý nás vozí od mesta k mestu alebo náš strýko rRiny, ktorý sa stará o to, aby merchandising dobre prebiehal. To by som nevymenil za žiadnu vysnívanú zostavu ne svete.

Ako dlho sa už zaoberáš hudbou? Pôsobil si pred CHINCHILLOU aj v inej kapele?
Ako som už povedal s Arturom, ktorý je všetkému na vine, som začal hrať v jedenástich na gitaru. Pred CHINCHILLOU som hral len v jednej kapele, volala sa Belda Beast. Artur vtedy spieval a z tých čias poznám aj Tommyho a Josha Tommy spieval v Black Demon a neskôr v Blackwater a Josh hral na basu V Bullshit Mama. Tak sa náš kruh uzavrel a teraz sme rodina.

Ktoré albumy a kapely ťa v poslednom čase oslovili?
DIO – „Killing The Dragon“
MÖTÖRHEAD – „Overkill“
MOTÖRHEAD – „Another Perfect Day“

Čo by si odkázal našim čitateľom?
Na záver by som chcel poďakovať všetkým metalistom, že stále udržujú metal pri živote a dodávajú mu novú silu. Skladba „Heavy Metal“ je naše ďakujem pre vás. Keď máte chuť na ďalšie informácie, tu je naša stránka: www. chinchilla.rocks.de. Navyše máme akciu: Tričko „Madtropolis“ a CD za 23 EUR + poštovné. Watch out for the power, keep Rock n’ Roll alive. Thanxs, Udo

Ďakujem za rozhovor.